Iveta a Standa vymenili vysokoškolská skriptá za plavky a odleteli do USA. Z dnešného dvojrozhovoru preto cítit guráž a nadšenie z nových zážitkov. Skvelé motivačné čítanie, keď si tiež pohrávate s myšlienkou vyjsť za dobrodružstvom do sveta;-)
Stando, Ivet - štartovacia otázka: môžete sa nám trochu predstaviť a prezradiť, čo vám teraz v živote plní hlavu?
Iveta: Volám sa Iveta a som študentkou posledného ročníka VŠE na fakulte Medzinárodných vzťahov. Po troch rokoch nepretržitého pracovného nasadenia si momentálne plním hlavu iba študijnými povinnosťami a aktivitami, ktoré ma napĺňajú a bavia. Pomaly sa tiež začínam pripravovať na výmenný študijný pobyt v Petrohrade, ktorý mi odštartuje budúci rok vo februári.
Standa: Moje meno je Standa a v septembri som sa vrátil zo zahraničia, ktoré chcem teraz na nejakú dobu strčiť do šuplíka a nahradiť vzrušenie a dobrodružstvo z cestovania rutinným životom v Česku (smiech).
Čo vás viedlo k rozhodnutiu opustiť lavice českej vysokej školy a nahodiť plavky za oceánom?
Iveta: O prácu v zahraničí som tajne snívala už od nástupu na vysokú, ale vždy sa našiel nejaký "brzdič", či už ľudský alebo neľudský, kvôli ktorému som toto odhodlanie nie a nie urobiť.
Silný motív prišiel len minulý rok touto dobou, ktorý mi v školských laviciach takmer každú prestávku básnil o najlepšom lete v úlohe amerického plavčíka. Tento hnací a presvedčivý motív sa volá Marťa, ktorej týmto opätovne ďakujem za poskytnutie všetkých informácií, na základe ktorých som sa rozhodla opustiť nielen trojročnú prácu v banke, ale tiež sa dočasne vzdialiť od svojich priateľov, rodiny a svojho priateľa.
Standa: Ja som mal nakoniec tie plavky nahodené 1,5 roka. Celkovo som bol v USA o prázdninách ako plavčík trikrát, medzi druhým a tretím rokom som bol v Austrálii.
Prvé leto ma akurát namotivovalo vyjsť na dlhšiu dobu. Pri rozhodovaní, ako to urobiť so štúdiom, mi v tom "pomohla" škola s dátumom prijímačiek na inžiniera v polovici prázdnin, čo eliminovalo absolútne akýkoľvek výjazd. Keďže pre mňa ale cestovanie bolo v danom momente dôležitejšie, vyhralo. Pretože inokedy, ako keď je človek oslobodený od pracovných, partnerských a majetníckych záväzkov?
Inak pôvodom všetkého boli iné osoby, ktoré ma inšpirovali už od detstva, či už priamo alebo nepriamo.
Koľko času ste venovali príprave na bazén? Museli ste splniť nejaké plavecké limity a úlohy? Čo pre vás bola najväčšia výzva pri pilovaní plavecké techniky?
Iveta: Od detstva som vášnivý vodomil, a tak mi plávanie a všelijaké vodné vyčíňanie nie je cudzie.
Jedna slabina by sa však predsa len našla, a tou je pre mňa potápanie do väčšej hĺbky.
Z počiatku som sa teda zľakla prekurzu plavčíka, ktorého absolvovanie je nevyhnutnou podmienkou pre získanie certifikátu od Amerického červeného kríža, a ktorý sa skladal z týchto úloh:
300 m plávanie (100 m kraul, 100 m prsia, 100 m voľným štýlom) bez časového limitu
plávať 20 m, vyloviť 5 kg tehlu z hĺbky cca 3,5 m a v polohe na znak doplávať s predmetom späť na štart
krátke interview v anglickom jazyku
Ako som už naťukla, potápanie do hĺbky je môj večný nepriateľ, a tak sa pre mňa stala tehla nočnou morou! Ihneď som začala pravidelne navštevovať plavecký bazén, kde som praktizovala rôzne rady a tipy určené pre začínajúcich potápačov, ale s vyrovnávaním tlaku pod vodou sa moje uši jednoducho nevyrovnali: D ... Po zhruba 14-tich dennom tréningu neúspešného potápanie som sa obrátila na doktora, ktorý mi predpísal tabletky a kvapky do nosa na uvoľnenie nosných i ušných dutín a ehjle ... po týždni užívania sa zo mňa stala potápka všeobecná.
Na prekurzu bolo napodiv samotné vylovenie tehly hračka a oveľa viac mi dalo zabrať zaplávať s ňou bez pomoci rúk v polohe na znak cca 15 metrov.
Standa: V detstve som závodne plával, takže si to potom stačilo pripomenúť a sústrediť sa na splnenie 500 metrov do 10 minút, čo je podmienkou pre plavčíka na pláži. Nakoniec mi to ešte uľahčila dĺžka bazéne v Amerike, kde namiesto 50 m nás skúšali v približne 20metrovém, čo ma zrýchlilo o viac ako minútu.
A teraz sa už presunieme do USA - aký bol váš klasický deň? Koľko času ste venovali práci a koľko cestovanie po Štátoch?
Iveta: Takmer celé leto som trávila pri bazéne určeného pre jedného plavčíka, a tak som bola na všetku údržbu a dohľad plavcov sama. Pred otvorením bazénu som sa každé ráno venovala približne hodinku čistenie a vysávanie bazéna. Po zvyšok dňa som s píšťalkou na krku dohliadala v sede, v stoji, v ľahu, verbálne i neverbálne na všetkých návštevníkov a každé dve hodiny som testovala hodnotu Ph a chlóru.
Do lifeguardské uniformy som sa obliekala vždy 6 dní v týždni a každý pracovný deň som k bazénu šliapala 8 kilometrov na bicykli. A to úplne dobrovoľne a za každého počasia J
Po trojmesačnom plavčíkování a cyklistickom maratóne som sa s šesťčlennú partiou vydala za poznávaním dych berúceho západu USA, ktoré trvalo celkom dvadsať dní.
Standa: Začínalo to budíkom v šesť, kvalitné raňajkami a následne smerom na pláž. Tam sa prvé dve hodiny pripravovali lehátka a slnečníky pre zákazníkov, ktoré sa k večeru opäť skladali. Domov som sa vrátil približne v šesť. Inak celú dobu sa dohliadalo, aby sa nikto neutopil a na pravidlá na pláži, pretože sme zároveň boli aj dlhšie ruka polície. A to všetko sedem dní v týždni.
Potom som mesiac cestoval. Až na výnimky sám. Najprv po národných parkoch prevažne na západnej časti USA. Druhý rok som sa cestou do Austrálie zastavil na Kube, Aljaške a Havaji.
Pozn. Aut - Standa si na svoje cesty bral GoPro kameru, toto video stojí za pozretie;-)
Čo vás najviac prekvapilo v rámci práce a čím vás prekvapili USA samotných?
Iveta: Na prácu amerického plavčíka ma najviac prekvapilo to, že to vôbec nie je tak nudná činnosť, ako sa na prvý pohľad zdá pri pozorovaní plavčíkov v Česku. Je to najmä tým, že celkový postoj Američanov k plavčíkům je úplne odlišný. Veľmi si cení toho, že ste opustili svoju rodnú krajinu, obdivujú, že zvládate komunikovať v cudzom jazyku a považujú vás za hrdinov, ktorí dokážu zachrániť ľudské životy a pracovať každý deň minimálne osem hodín vkuse. Takmer denne za mnou niekto prišiel, poďakoval a pochválil ma za dobre odvedenú prácu. Síce si hovoríte, že nerobíte bohvie ako náročnú prácu, ale v očiach miestnych obyvateľov ste plavčík s veľkým "pé", ktorého motivujú slovne alebo formou pochutín všetkého druhu, ktoré sa mi dostávali aj niekoľkokrát za deň. Navyše máte stále dobrú náladu, pretože vás neustále nabíja energie dvojakého druhu. Prvá je samozrejme energie zo slniečka a tá druhá čiaš z amerických tvárí, ktoré sa na vás stále usmievajú a chrlí na vás vlny pozitivizmu.
Standa: Američania naozaj nevedia príliš plávať, našťastie majú väčšinou dostatok sebareflexie, aby zavolali o pomoc ešte skôr, než sa skutočne začnú kúriť.
Čo sa týka samotnej USA, je to ako každá iná krajina, má svoje pre a proti. Aj k tomu som ale musel dôjsť. Občas im chýba sedliacky rozum a zodpovednosť za seba samého, na druhej strane ma veľmi potešila ich prívetivosť, ich príjemnosť a otvorenosť.
Premýšľali ste niekedy, že by ste v USA zapustili korene? Čo amerického by ste si najradšej importovali do ČR?
Iveta: Leto v Amerike bol jedinečný a nezabudnuteľný zážitok, ale úprimne sa mi ani raz za môj pobyt nevyrojila myšlienka, že by som sa v USA usadila. Ako sa u nás hovorí, pravá Amerika je doma a za to sa podpisujem dvakrát! Pevne dúfam, že sa za oceán ešte pozriem, ale o zapustenie koreňov isto iste nepôjde.
Do ČR by som najradšej importovala ich optimizmus, empatiu, ochotu, úprimnosť, bezpečnostné opatrenia, kvalitné a lacné športové oblečenie a oceán plný delfínov len päť minút od baráčku.
Tiež by Česku neuškodila štipka národnej hrdosti.
Standa: Ani nie. Čím viac cestujem, tým viac si vytváram vzťah k Česku. Kým som nepoznal tú druhú stranu, nedokázal som kvalitatívne ohodnotiť svoj domov, bral som to ako samozrejmosť. Pred tým som neznášal takú tú českú nabručenost, teraz sa tomu smejem. Po prvom roku som si vytvoril vzťah k Česku, po druhom roku toleranciu k samotný nabručenosti.
A vieš, že by som ani nič neimportovali? Ja v tej rozdielnosti práve vidím kúzlo toho cestovania.
A čo českého vám naopak chýbalo v USA?
Iveta: Jednoznačne som postrádala historické pamiatky a nejaké kultúrne vyžitie, na ktorom som si v Prahe celkom zvykla. Čo sa týka jedla, tak som mala absťák po českom pečive, tvarohu, veľkom výbere syrov, dobré čokoláde a moravských vínach. V amerických reštauráciách mi chýbali cestoviny a ryža.
Standa: Chleba a pivo (smiech).
Keď sa obzeráte za svojím pobytom, čo vám to dalo do života?
Iveta: Pobyt v cudzine je vždy veľkým prínosom, či už je vaša skúsenosť pozitívna alebo negatívna. Naučila som vážiť si vecí, ktoré som pred tým brala automaticky, riešiť krízové situácie s chladnou hlavou a ujasniť si životné priority. Som na seba pyšná, že som opustila svoju komfortnú zónu a vybrala si program Work and Travel. Predsa len študentom nebudem večne.
Mojím hlavným cieľom bolo zdokonaliť si konverzáciu v angličtine, čo sa mi podarilo a sama som bola prekvapená, ako to šlo vďaka každodennému kontaktu s ľuďmi ľahko a rýchlo.
Rozhovoríte sa, či chcete alebo nie. Dokonca aj v situáciách, ktoré by vás nikdy pred tým nenapadli.
Spoznala som veľa skvelých ľudí, s ktorými som zdieľala všetky svoje slasti i starosti a s ktorými som v kontakte doteraz.
Standa: Rozhľad, možnosť sa pozrieť na všetko doterajšie s odstupom, iný spôsob poznania seba samého a samozrejme zlepšenie angličtiny. Veľa nových priateľov z celého sveta, spomienky a zážitky a niečo, čo škola nedokáže naučiť.
Nejaký odkaz pre tých, čo váhajú, či vyraziť?
Iveta: Ak chceš prepojiť prácu so zábavou, cestovaním, poznaním nových ľudí a máš chuť sa sebarealizovať, osamostatniť sa a naučiť sa alebo zlepšiť cudzí jazyk, zdvihni zadok a rozum sa pridá! :-)
Standa: Vyrazte! Vykašlite sa na racionálne výhovorky a jednoducho choďte. Prekonanie toho strachu za to stojí!
Stando, Ivet, vďaka za váš čas a slová! A prajem vám obom veľa ďalších zážitkov na cestách ;-)
